Fáza vzdoru

Je ich niekoľko a každé dieťa nimi prejde. Intenzita a dĺžka trvania je však rozdielna. Z hľadiska vývoja dieťaťa sa jedná o presadzovanie vlastnej “autonómie” či nachádzanie svojho vlastného “ja”. Nech to znie akokoľvek, ale je to v podstate zdravý a potrebný/dôležitý vývoj osobnosti. Dieťa sa snaží presadiť svoje potreby a želania. Tento “boj” o vlastnú autonómiu nepotrebuje však viesť s každou osobou. Zvádza ho s osobou/osobami, kde ma najsilnejšie citové naviazanie (najčastejšie matka). Väčšinou dochádza k takémuto výbuchu úplne nečakane a na tom najnevhodnejšom mieste. Príčinou môže byť hocijaká, pre nás nepochopiteľná drobnosť. Ak k tomu dôjde, nemáme šancu na dieťa ničím osvedčeným zapôsobiť. Deti v tomto momente nepočujú, nevidia.

Pre rodičov je ľahšie, ak takáto situácia nastane v domácom prostredí. Záleží od pevnosti vašich nervov, ako zareagujete, telesne tresty sa však neodporúčajú. Ani dohováranie, či dlhé diskusie. Deti nie sú v tomto okamihu prístupné žiadnym argumentom. Tento proces neprebieha u nich vedome, nerobia to naschvál či plánovane s cieľom rozzúriť vás.

Dôležité je, pri malých deťoch ostať v ich blízkosti, aby si neublížili, inak sa im netreba vôbec prihovárať. Stačí počkať, kým ich sopečný výbuch prejde. Nechajte ich poriadne a v kľude sa vybúriť. Veď celá príroda existuje na tomto princípe. Po slnečných dňoch prichádzajú búrky, hromy, blesky, po búrkach sa zasa vyčasí. Väčšie deti sa môžu ísť ukľudniť i do svojej izby. Ak je vo vašej blízkosti ďalšia osoba (starí rodičia, cudzie osoby,…), nedovoľte im zamiešať sa do tohoto sporu. Pošlite ich jednoducho preč.

Neriešte túto situáciu podráždene, ale stojte si vytrvalo za svojim slovom a bez diskusie! Pri tomto boji sa dieťa učí spoznávať aj hranice. Ak mu teraz povolíte, naučí sa dieťa iba jedno: stačí robiť cirkus a svoj cieľ nakoniec predsa len dosiahnem! A čo je dôležité: akonáhle dôjde k ukľudneniu, sú deti opäť viac-menej prístupné k diskusii. Využite to a porozprávajte sa s nimi, ale v kľude a s pochopením. A povedzte im, že aj keď sa vaše názory nezhodujú, predsa ich nadovšetko ľúbite. V napätých situáciách nehľadáme skutočne nejaké vhodné riešenie situácie, väčšinou rozhodujeme podľa “zabehaných vzorov”- ak nás prekvapí nová situácia, treba sa k nej neskôr vrátiť a v kľude porozmýšľať, ako budeme niečo podobné riešiť v budúcnosti.

A na záver nám naša prednášajúca prezradila, že ju raz takáto situácia zastihla v preplnenom metre pri výstupe z U-bahnu. Jej dcéra držala v ruke balón. Aby nepraskol, snažila sa ho mama zobrať do vlastných rúk. Nastal výbuch sopky. Celé preplnené nástupište krútilo hlavami nad nevychovaným deckom. Mama vytiahla divoko sa vzpierajúcu a šermujúcu dcéru z buginy, aby si náhodou neublížila, položila ju na zem, otočila sa k publiku a zahlásila: “Vidíte, moja dcéra sa vyvíja ukážkovo a presne podľa tabuliek!” No a už iba čakala, kedy to dcéru prejde.

A tu príklad jednej mojej kamarátky:
Fáza vzdoru chytila jej dieťa niekde na verejnom mieste so širokým publikom. Aj tam sa našlo pár “mudrcov , ktorí by vedeli, ako danú situáciu najlepšie vyriešiť…” A tak im mladá mamička  v tichosti, aby to jej ratolesť nezačula, a uplne vážne zahlásila :”to nie je moje dieťa, ja naň dávam iba pozor”. V tom momente sa všetci pohoršení zmenili na ľutujúcich… že tá jej kamarátka má nevychované dieťa!!!)

Otázka jednej mamičky: jej 3-ročný syn pravdepodobne zo žiarlivosti na svoju 8-mesačnú sestru momentálne surovo tlčie každé dieťa, ktoré sa objaví v jeho blízkosti, vrátane sestry. Nepomáha nič: dohováranie, hrozby, prosby,…
Odpoveď: opäť na tému “rušivé správanie získa najviac pozornosti” – vôbec si ho nevšímať, začať sa venovať dieťaťu, ktorému práve ublížil, či už ho pritúliť, začať sa s ním hrať- doteraz získal vždy pozornosť jej syn a so zmenou “taktiky” určite nebude rátať.

Príklad: mali sme zahrať situáciu pri obede- 2,5-ročné dieťa ešte nedojedlo a chce odísť od stola. Matka/vychovávateľ mu v tom má zabrániť. (V tomto prípade sa však nejedná o nútenie do jedla, ale o pravidlo dodržiavané v skupine, že od stola sa odchádza, až keď všetci dojedli)
Navrhované riešenie:
Mali by sme ísť na úroveň dieťaťa, tj čupnúť si a nadviazať priamy kontakt “z očí do očí”, položiť poprípade jemne našu ruku na plece či ruku dieťaťa (žiadny pevný či bolestivý stisk) a dôrazným hlasom mu vysvetliť, že od stola sa neodchádza, kým všetci nedojedli. Opakujeme dovtedy, kým to dieťa neakceptuje, tj. nezostane sedieť pri stole.